divadlo_old_10

Načrime trochu do histórie ochotníckeho divadla v Skýcove.

Divadlo v Skýcove má dlhoročnú tradíciu. Divadelné hry sa začali nacvičovať už po roku 1920. Aktívnu činnosť vyvíjal Spolok divadelných ochotníkov, ktorí okrem divadiel nacvičovali aj zborový spev. Režisérom divadelného súboru a vedúcim spevokolu bol vtedajší učiteľ Mikuláš Vodrážka. V divadelnej tradícii sa na Skýcove pokračovalo aj po 2. svetovej vojne. Režisér Peter Samko v roku 1946 nacvičil hru „Zbojník gavalier“. Hra sa hrala v starej škole pri kostole, kde sa už nevyučovalo. V roku 1947 nacvičili ochotníci hry Jednota prelomí ľud a Kto je pánom v dome. Režisérom bol Jozef Belica. Za divadelnú hru Jánošíkov poklad v roku 1948 udelilo ústredie slovenských divadelných ochotníkov v Martine v skupine C súboru 1. miesto. V roku 1953 navštívili Skýcov herci SND. Predstavili sa hrou Šarišské čudo, ktorá zožala veľký úspech. Pri príležitosti 10. výročia vypálenia obce 15.3. 1955 vystúpili ochotníci s divadelnou drámou Najlepší synovia a dcéry.

Žikavský R.

Dejiny sveta, teda aj dejiny Skýcova, ovplyvnili v 1. polovici 20. storočia dva vojnové konflikty – prvá a druhá svetová vojna.Prvá svetová vojna zasiahla do osudov mnohých rodín aj v našej obci. Po vypuknutí vojny 28. júla 1914, keď Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku, a po vyhlásení mobilizácie odchádzali otcovia i synovia na front s nádejou, že sa vojnový konflikt čoskoro skončí. Nestalo sa tak. Vojna trvala dlhé štyri roky. Kým muži zomierali v zákopoch na ruskom či talianskom fronte, ani doma nebol život ľahký. Ženy museli vykonávať ťažké práce na poliach, aby zabezpečili viacpočetné rodiny. Nedostatok potravín, bieda, hlad, rekvírovanie obilia a machinácie s podporami pre vojnové vdovy a siroty sťažovali život v zázemí. V rámci rekvirácie musela obec odovzdať na vojnové účely aj tri kostolné zvony.Ľudia boli unavení, žili v strachu o svojich blízkych. Začali sa vracať prví ranení, invalidi. Mnohí sa však nevrátili, zostali po nich vdovy, siroty...